zuzulica

Tma. Prší. Svieti iba jedna pouličná lampa. Stojím sama. Kvapky zo mňa zmývajú všetku špinu. Keby sa tak dalo zabudnúť na všetko zlé. Snáď to dážď dokáže. Veď predsa padá z neba. Stojím tam ešte chvíľu až sa rozhodnem ísť za tým vzdialeným svetlom. Okolo prechádza akýsi zamilovaný pár a mne nemôže byť horšie. Prečo na svete neexistuje žiadna spravodlivosť?! V duchu sa zasmejem. Nech si len tí dvaja myslia, že im je dobre. Raz určite pochopia, že láska stojí za hovno! Pochopia, že k životu nestačí len jedna osoba... Vtom si spomeniem na NEHO! Koho to chcem oklamať? Veď aj ja by som chcela, aby bol teraz pri mne, aby ma držal za ruku, aby mi dokazoval svoju lásku... Idem ďalej, svetlo sa stále približuje a ja rozmýšľam nad všetkým, čo by bolo, keby... Stále prší, kvapky ma nežne hladkajú a ich tichý šepot mi pripomína hlasy. Hlasy, ktoré vravia, že všetko bude dobré, že vždy je tu niekto.. Niekto?! Ale KDE?! To sa nemôže objaviť teraz?! Práve v tejto chvíli, keď to tak veľmi potrebujem... Prichádzam k lampe, stojím pod ňou a pozerám hore. Zrazu viem, čo mám urobiť. Zjavilo sa to ako blesk z jasného neba. Prepáčte mi všetci, čo ste ma mali radi! Zavriem oči a vykročím.. Dve svetlá, zvuk klaksónu. Prší. Je tma. Už navždy....