zuzulica

Celý svet sa točí len okolo nich! A vždy bude! Aké zistenie hneď na začiatku, že? Ale musel som to pripomenúť. Keby náhodou niekto z vás zabudol aký je tento svet. Žil som si veľmi pokojným životom. Manželka, dve deti, krásny domček so záhradkou, dobrá práca... A tak by som mohol pokračovať do nekonečna. Žilo sa mi dobre a hocikto by mi mohol aj závidieť. Lenže presne pred troma rokmi sa môj sen rozplynul. V práci nastalo znižovanie stavov. Nemyslel som, že by ma mohli prepustiť, veď som si vo firme odpracoval 35 rokov. Ale práve to bol najväčší problém. Potrebovali mladú krv a nejaký postarší muž im bol nanič. Tak som bez nejakých zbytočných rečí skončil na dlažbe. Ešte nikdy som sa necítil taký nepotrebný, na nič súci. Nevedel som, kam sa mám pobrať, čo budem robiť a hlavne, ako to oznámim žene. Milovala ma, tým som si istý, ale za tie roky si zvykla na istý životný štandard. Bude so mnou chcieť aj naďalej byť? Čo ak ma opustí? Prisahali sme si v dobrom aj v zlom, navždy, ale môžu mi tieto slová zaručiť, že ma nevykopne z domu? Takéto myšlienky sa mi preháňali hlavou celou cestou až kým som nezaparkoval pred domom. Ešte pár minút som sedel v aute a uvažoval ako jej to oznámim. Nakoniec som vystúpil a pobral som sa domov. Srdce mi bilo ako o život, myslím si, že v ten deň som určite prekonal svoj prvý a vďaka Bohu aj posledný infarkt. Vošiel som dnu a dúfal, že ešte nikto nebude doma. Ale ako na potvoru boli doma aj decká. Stavalo sa málokedy, že sme sa stretli pokope celá rodina. Chlapci už majú svoje životy, svoje rodiny. Ale občas sa k nám prišli pozrieť. Prišli skontrolovať, či ich starí rodičia ešte žijú. Na tejto myšlienke sa pobavil. S úsmevom som vošiel do kuchyne, kde ma čakali moji najbližší. Manželku som ako každý deň pobozkal na líce, chlapcov som vyobjímal, sadol som si za stôl a čakal čo bude na obed. Nebolo im podozrivé, že som z práce prišiel skôr ako obyčajne. Sedeli sme, chlapci nám rozprávali čo majú nové, ako ide práca, ako sa darí naším nevestám. Všetko bolo ako obyčajne. A ja som to už nevydržal. Zrazu mi po lícach začali stekať slzy. Nesnažil som sa ich utrieť, aj tak by to nemalo cenu, už si ich všimli. Vyrozprával som im čo sa mi stalo, aký podraz na mňa pripravili v práci, ktorej som venoval celý život, kus svojho srdca. Nechali ma rozprávať, nikto mi ani raz neskočil do rečí. Po hodinovom monológu nastalo ticho, ešte stále nikto nič nevravel. Bolo počuť len moje tiché vzlyky. Pozrel som sa na ženu, tá mi hľadela do oči. Zrazu sa postavila, podišla ku mne a z celej sily ma objala. Hovorila, že všetko bude dobré, že to zvládneme. Vraj máme našetrené dosť, aby sme nemuseli poľaviť z nášho spôsobu života. Vraj mi aj tak chýbalo len pár rokov do dôchodku, tak aspoň môžeme konečne cestovať a navštíviť všetky krajiny ktoré sme chceli. Áno, pomohla dostať sa mi z najhoršieho. Desať rokov sme boli spolu, za desať rokov sme precestovali všetko čo sme chceli, ba aj oveľa viac. A po nádherných desiatich rokoch ma navždy opustila. Mala rakovinu. Vedela o tom už dlho a nič mi nepovedala. Nenávidel som ju za to, ale už som nemohol nič robiť. Nemohol som jej to vyčítať. Už som jej nemohol povedať vôbec nič. Ostal som úplne sám. Návštevy synov sa znížili na Vianoce a raz cez letné prázdniny, keď chceli ukázať svojím deťom starých rodičov. Ostal som sám, nikoho som už nemal. Nemal som sa komu posťažovať, koho vypočuť. Takto som to vydržal dva roky. Viac už nemôžem. Preto tu teraz sedím, držím v ruke zbraň, ktorú som kúpil ešte ako mladík a už ani neviem na čo. Sedím a uvažujem nad celým životom. Môžem povedať, že som mal nádherný život. Vďaka manželke, deťom. Ale aj tak už nemôžem ďalej takto žiť! Potrebujem ísť za ňou. Musím ju ešte dnes držať v náručí. Prikladám zbraň ku spánku, stláčam kohútik a.....