zuzulica

Facka! Nový šrám na duši, slza, bolesť... Už ani nespočítam koľkokrát som musela ľuďom vysvetľovať odkiaľ mám po tele toľko modrín. Pád zo schodov, z bicykla, náraz do dverí... Pochybujem, že mi niekto uveril, ale bolo mi to jedno. Nemala som chuť vysvetľovať im čo sa deje, nedeje... Každý aj tak vedel, že ma otec mláti. Zvykla som si. Lenže v poslednej dobe to bolo stále horšie. Už to nebola len jedna facka na vybitie zlosti. Boli tam aj kopance, buchnáty... Nechce sa mi to riešiť.. Vždy ma viac bolí srdce ako telo...Ubližuje mi najdôležitejší muž v mojom živote. Ako mám potom dôverovať tým ostatným? Ale nebolo tomu vždy tak. A nie je to tak stále. Otec ma miluje a ja milujem jeho. Len tie jeho stavy plné agresie a nenávisti... Tie všetko ničia... Odpustiť dokážem, ale zabudnúť nie.. Vždy keď ho objímem, dám mu pusu, musím si spomenúť, ako ma držal pod krkom a mlátil... Krik z vedľajšej izby, ďalší rozbitý tanier, facka... Nemôžem to tak nechať.. Musím ísť pomôcť mamke... Vojdem do izby a vidím ju ležať na zemi, zakrvavenú, nehýbe sa... Otec drží v ruke nôž, nechápe.. Chvíľu na seba hľadíme.. Pohľad z očí do očí... Neviem čo mám robiť! Zabil mi matku! V šoku, v akom sa nachádzam, nedokážem vyroniť ani slzu... Len mu hľadím do očí z otázkou: PREČO?! Keď prichádza ku mne, nôž má stále v ruke. Nedokážem sa ani pohnúť. Keď sa moja krv mieša s krvou mojej matky nevydám ani hláska. Len mu stále hľadím do očí a nechápem čo robí... Prečo by mi osoba, ktorá ma stvorila chcela ublížiť? Nedokážem na tú otázku nájsť odpoveď... Odpoveď neexistuje... Ležím na zemi, pozerám do otcových očí... Keby len vedel, že mi svojim konaním pomohol... Zatvorím oči a umieram s úsmevom na tvári.. Lebo viem, že ma čaká lepší svet.. Svet, v ktorom nie sú slzy, zlomené srdce a hlavne žiadna BOLESŤ....